A aká bude situácia u nich na včelniciach? Tí, ktorí budú pokračovať, osadia prázdne úle, väčšinou staré s pevným dnom a o pár rokov sa budú čudovať, že im znovu padli včelstvá. Ešte horšie to bude u tých, ktorí prestanú včeláriť. Nechajú svoje úle prázdne a otvorené na stanovišti, aby tým vyjadrili svoj absolútny nezáujem o včelárenie. V rámci hesla, keď skapala koza mne, nech skape aj susedovi. V tomto prípade nie koza ale včely. Na čo som chcel týmto poukázať? Nie som výrobca úľov, takže to neberte ako prihrievanie si vlastnej polievočky. V živote každého človeka sú obdobia, ktoré môže nazvať zlomové. Väčšinou sa život začne uberať iným smerom, dobrým či zlým, často to závisí od postoja daného jednotlivca. Niekto si povie, že všetko zlé je na niečo dobré, iní to vzdajú. Pre včelára, ktorý prišiel o svoje včelstvá a je pevne presvedčený, že chce ďalej včeláriť, ale už nie v starých úľoch, je najvhodnejšia doba na zmenu myslenia a typu úľa. Nebudeme sa baviť o rámikovej miere, teraz ide hlavne o odnímateľné dná s možnosťou kontroly voľného spádu klieštika.
Pretože, ak niekto nezmenil stavbu úľa za ostatných 30 rokov, odkedy sa klieštik objavil na našom území, teraz je najvyšší čas. Moderné dná, vyhovujúce včelárom aj včelstvám, sa objavujú na každej výstave a tohto roku aj v prílohách MV. Netreba špekulovať, netreba vymýšľať, treba si len vybrať typ a tvar, ktorý danému včelárovi vyhovuje.
V poslednej dobe som počul, že sa v Čechách živí myšlienka dotácií na moderný typ úľa. V podstate, ak by to záležalo odo mňa, tak by som súhlasil s jednou podmienkou. Ak chce včelár nový úľ, mal by za neho odovzdať 5–10 starých úľov, tie by sa likvidovali. Ak by sám nemal toľko úľov, pozbieral by ich z povale, od suseda, v dedine. Prispelo by to k tomu, aby sa všetko staré zlikvidovalo. Okrem zaletených rojov sú práve takéto úle ďalším zdrojom nákazy a teraz nehovorím o klieštikovi. A keď už píšem o modernizácii úľov, treba sa zamerať aj na modernizáciu myslenia. Je to podstatne ťažšie ako vymeniť úle. Zvyk je síce železná košeľa, ale aj tá časom zhrdzavie. Na čo narážam? Pokúsim sa to vysvetliť na porovnaní so záhradkárom – ovocinárom. Väčšina včelárov má vzťah k prírode a takmer každý má nejaký ovocný strom. Ak chce pekné ovocie, musí sa oň náležite starať. Rovnako ako včelár, keď chce med, musí včelstvá odborne ošetrovať. A v čom je rozdiel medzi nimi? Možno mi dáte za pravdu, ale ja tvrdím, že ovocinár je samostatnejší. Riadi sa totiž stavom prírody a podľa toho vykonáva zásahy. Včas stromy ostrihá, vo fáze myšieho uška vykoná zimný postrek, ak má skúsenosti, vie kedy postriekať proti chrastavitosti, múčnatke, škodlivému hmyzu, ak nie, riadi sa signalizáciou fytopatológov. Takto sa stará o ovocný strom až do zberu úrody. Zhrnuté – žije so stromom, rozumie mu, vie mu pomôcť, stále sa vzdeláva, aby vedel o nových odrodách, chorobách atď.
A čo včelár? Ten sa síce tvári, že včelám rozumie, ale opak je asi pravdou. Ak sa vegetácia posunie smerom dopredu alebo dozadu o pár týždňov, on stále reaguje rovnako, v auguste gabony, v októbri fumigácia, v decembri aerosol. Čo na tom, že vrcholová krivka maxima roztoča pomaly predbieha vrchol rozvoja včelstva. Veď 20 rokov to robil rovnako, prečo by to malo byť inak. Ale tak ako sa mení charakter počasia, menia sa aj agrotechnické termíny a mení sa aj spôsob ošetrovania včelstiev.
Upozorňujem, že som nepísal o žiadnom konkrétnom ovocinárovi ani včelárovi a netvrdím, že všetci sú takí. To len kvôli možným reakciám tých, ktorí si nevidia ďalej od nosa.
Toto číslo je venované rozmnožovaniu včelstiev, tvorbe odložencov. Téma veľmi aktuálna v tomto roku. Každý má síce svoj postup, ale každý by sa mal vedieť aj učiť, zjednodušiť si prácu so včelami.
Modernizovať treba nie len úle ale aj myslenie. Takže záverom veľa optimizmu a úspešný boj s klieštikom a včelími chorobami.
Igor Dibus